Radka Šoltésová - Čarovný les

(fantasy poviedka)

     V neďalekom kraji žil jeden milý, priateľský a odvážny poľovník. Volal sa Adam. Každé ráno, popoludní a večer chodil do lesa kŕmiť a pozorovať zvieratká.

     Jeden večer však začul skautov ako táboria pri ohni a rozprávajú si strašidelné príbehy. Jeden zo skautov začal rozprávať: „Iste viete, prečo je les rozdelený napoly dreveným plotom?“ Ostatní pokrútili hlavami, že nie. „Kedysi dávno vládli v krajine dvaja králi. Jeden z nich bol dobrý a ten druhý zlý,“ skaut začal rozprávať príbeh. „Raz sa však pohádali a rozdelili si všetky majetky vrátane lesa. Les rozdelili dreveným plotom, aby si nepomýlili svoju polovicu,“ pokračoval strašidelný príbeh. Krutý kráľ pozval na svoju stranu lesa čarodejnice, hrôzostrašných upírov a krvilačné medvede, aby strážili jeho časť lesa. Naopak, spravodlivý kráľ  nechal les len tak, pre radosť ľudí, aby mohli pozorovať prírodu. Hovorí sa, že kto prekročí drevený plot, už sa živý nevráti!“ dokončil príbeh skaut. „Waaaau, to fakt?“ vypytovali sa ho ostatní skauti. „Áno, je to pravda,“ prikývol.

     Celý príbeh pozorne počúval poľovník Adam a nedalo mu, tak sa chlapcom prihovoril a všetko im vysvetlil: „Strašidelný les neexistuje,“ oznámil im. „A ty to odkiaľ vieš?“ opýtal sa nahnevane skaut, ktorý rozprával príbeh. „Som poľovníkom už desať rokov a viem, čo je za dreveným plotom," povedal Adam. „Vážne, ty si tam už bol?“ opýtali sa prekvapene skauti. „Nie, nebol, ale keď som bol malý, môj otec mi povedal, že les je na druhej polovici úplne naopak. Teda chodíš po oblohe a mrakoch a nad sebou vidíš stromy a trávnik,“ dopovedal presvedčivo príbeh. „Hahaha, hlúposť!“ vysmiali ho skauti. „Pokojne sa smejte a radšej verte na nejaké čarodejnice, upírov či krvilačné medvede!“ povedal nahnevane Adam a už chcel ísť preč a čo najďalej od týchto rozmaznaných chlapcov. „Počkaj,“ zastavil ho jeden zo skautov. „Keď nám donesieš kúsok zo slnka tuto do tejto kapsičky, tak ti uveríme,“ oznámil skaut. „Prečo by som mal ísť niekoľko kilometrov len preto, aby som dostal uznanie od nejakých usmrkaných chlapcov?“ opýtal sa nahnevane. „Môj otec je Thomas Ernolt a on ti môže za zásluhy udeliť cenu najlepšieho poľovníka!“ oznámil mu hrdo skaut. „To je ten slávny a uznávaný poľovník a milovník lesa, ktorý vyhral množstvo súťaží a teraz sám udeľuje ceny?“ pýtal sa sám seba v duchu Adam. „Dobre, pôjdem do toho zázračného lesa a prinesiem vám kúsok slnka,“ povedal. „Zajtra do zotmenia tu chceme mať pár slnečných lúčov,“ zasmiali sa chlapci a mysleli si, aký je ten človek hlúpy. Poľovník prikývol a schmatol plátenné vrecúško. „Veď ja im ukážem, smiať sa z budúceho víťaza poľovníckej súťaže!“ jedoval sa Adam.

     Na ďalší deň podišiel plný odhodlania k drevenému plotu. Plot bol pomerne nízky, tak ho len vysokým skokom preskočil. Prešiel pár krokov a zrazu stúpil na niečo mäkké a hebké ako ovčia vlna. Nemohol uveriť vlastným očiam. Takú zvláštnosť ešte nevidel: „Ja naozaj chodím po oblohe! Celý les je naopak! Môj otec mal pravdu!“ radostne sa krútil Adam  po oblakoch. „A nado mnou je zelený trávnik, bylinky všetkého druhu, stromy a kvety rôznych farieb!“ vypliešťal oči všade dookola. Vtom zazrel slnečný lúč, vybral plátenné vrecúško a kúsok z neho doň schoval. Nemohol sa dočkať, kedy príde k skautom, vyrozpráva im, čo videl a oni sa budú naňho pozerať so spadnutou sánkou. Už sa chcel otočiť, že sa pomaly vráti, keď tu začul hlas: „Hej, hej, ty!“ otočil sa a uvidel malú veveričku. „Čo si myslíš, že teraz robíš? Okamžite vráť ten kúsok slnka!“ prikazovala nahnevane veverička. Adam si pretrel oči: „Čo? Ty rozprávaš?“ Veverička sa ešte raz zamračila a povedala: „Áno, a prečo by som nemohla?“ Adam sa na ňu zadivene pozrel: „Nóó, lebo si zviera a zvieratá nerozprávajú.“ „Možno vo vašom svete nie, ale tu v tomto zázračnom všetky zvieratká rozprávajú a žijú si tu ako jedna veľká rodina,“ oboznámila ho s poriadkom lesa veverička. „Vráť ten lúč slnka,“ zaprosila. „Prečo? Veď ich tu máte stovky!“ čudoval sa Adam nad slovami veveričky. „Nejde len o lúč, ale keď ho ukážeš ostatným ľuďom, tak sa ich tu naraz zbehne veľa a toto miesto bude odhalené a prestane byť čarovným,“ povedala so slzami v očiach veverička. Pred mnohými rokmi sme o to isté prosili aj tvojho otca a on súhlasil, že o nás nikomu nepovie.

     Adam dlho neuvažoval a hneď sa rozhodol. Vráti lúč a vzdá sa výhry, bude tak pokračovať v šľapajach svojho otca. Povedal s rozhodnosťou v hlase: „Chápem vás, aj ja mám svoje tajomstvá a nechcem, aby boli odhalené. A tiež chcem byť niekedy ďaleko od ľudí. Ľudia sú zvláštne tvory, vedia často ublížiť slovom i skutkom. Niekedy rozumiem viac zvieratám a rastlinkám ako samotnému človeku.“ „Ďakujeme, môžeš nás hocikedy navštíviť,“ usmiala sa veverička a ešte dlho kývala za Adamom.

     Adam odišiel do svojho príbytku vedľa lesa, o ktorý sa staral a bol na seba pyšný, že ten lúč nezobral a odolal tak poľovníckej sláve. So skautmi sa už nestretol a už ani neľutoval za cenou najlepšieho poľovníka. Rozhodol sa totiž ochrániť prírodu, ktorá sa nevie sama brániť a uchovať tak čarovný svet záhadných živých tvorov.